Je preto chvályhodné, ak sa o nedávnej histórii svojho rodiska dozvedia žiaci a študenti nielen z publikácií, ale aj prostredníctvom akadémií a spomienkových slávností. Jednou z mála škôl, ktoré s hrdosťou poukazujú na vzopretie sa fašistickému režimu počas druhej svetovej vojny a na oslobodzovacie hnutie, je Spojená škola v Martine, zameraná na výchovu strojárskych a automobilových profesií. Strojári z Turca si každoročne pripomínajú oslobodenie Martina slávnostnou akadémiou so spomienkovým a kultúrnym programom. Martin bol oslobodený 11. apríla 1945. Tento dátum je pre Martinčanov pamätným. V ranných hodinách 11. apríla 1945 bolo vojskami  československého armádneho zboru (1., 3. a 4. brigády), jednotkami Červenej armády a Rumunskej armády za významnej pomoci II. partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorá operovala od augusta 1944 v pohorí Malej Fatry mesto solobodené. Na akadémii sa zúčastnil predseda Oblastnej organizácie Zväzu protifašistických bojovníkov Radomír Žingor, ktorý je synom slávneho partizánskeho veliteľa Viliama Žingora, poslanci Žilinského samosprávneho kraja, poslanci mesta Martin a ďalší hostia. Po krátkych príhovoroch hostí, ktorí načrtli úskalia bojov o Turiec, napredovanie oslobodzovacích vojsk do metropoly regiónu až po samotné oslobodenie Martina, vystúpili v hodnotnom kultúrnom programe žiaci Spojenej školy v Martine. Takmer 30 študentov pod vedením učiteľky slovenského jazyka Evy Frankovej ukázalo, ako si vedia pripomenúť a vážiť ťažký údel osloboditeľov spod fašistického jarma. Hodinový program priam dojal mnohých mladých i starších divákov a nejednému z nich sa pri sledovaní citlivých scén vykotúľala z oka slza dojatia. Ako poznamenali riaditeľ školy Jozef Zanovit, predseda Oblastného výboru Protifašistických bojovníkov v Martine Radomír Žingor, poslanec za Žilinský samosprávny kraj a mesto Martin Alexander Lilge, upozorňovanie na nebezpečenstvo vojny, na radikálne skupiny zamerané na propagáciu fašizmu sú veľmi aktuálne aj v súčasnej dobe a je našou povinnosťou proti nim bojovať všetkými možnými prostriedkami. „Zároveň je povinnosťou nás, všetkých, slávnu históriu slovenských dejín propagovať a vštepovať do myslí mladých ľudí, aby hrdý odkaz našich otcov a starých otcov naďalej pulzoval v slovenskej krvi,“ poznamenali na záver. Spontánny potlesk mladých ľudí v hľadisku im dal za pravdu.

Dočkajú sa?

„Veľmi živo sa zaujímam o históriu regiónu. Zvlášť citlivým je obdobie druhej svetovej vojny, okupácie a oslobodenia. Turčiansky región je známy svojim aktívnym protifašistickým odbojom. Partizánske hnutie malo v našom regióne svoju váhu a silu a ja si túto odvahu a vzdor proti okupácii veľmi ctím,“ začína rozvíjať niť riaditeľ Spojenej školy v Martine Jozef Zanovit. Je to práve jeho iniciatíva, že sa v málo známom prostredí Martinských holí začína stavať malý spomienkový pomníček dvom padlým francúzskym partizánom...

  Príbeh Georgesa Laurensa a Antoine Mariusa Jannoneho sa odohráva v slovenských horách.  V druhej polovici marca 1945 bol vytvorený partizánsky oddiel J. Záthurecký, ktorý podliehal II. partizánskej brigáde M. R. Štefánika, ako podskupina oblasti „Helena“. Veliteľom bol por. Jozef Záthurecký. Oddiel pôsobil v doline Malá pod Flochovou chatou v oblasti Martinských holí. Podskupina sa skladala zväčša z vyčerpaných Francúzov, ktorí ušli z pracovného tábora v Dubnici nad Váhom. Jej úlohou bola deštrukčná činnosť a narúšanie činnosti nemeckých jednotiek. Partizánsky tábor bol zradcom prezradený a ráno 26. marca 1945 približne o 5.30 h ho prepadli členovia špeciálnej protipartizánskej jednotky Kampfgruppe „Edelweiss“ v spolupráci s 580. Ost-Reiter-Abteilung, v ktorej bolo asi 60 vojakov. Tábor pri „Skale“ nebol dostatočne zabezpečený a vyčerpaní partizáni pravdepodobne spali. Príslušníci prepadovej jednotky prešli popri strážach a streľbou a granátmi prepadli dolný bunker s partizánmi. Georges Laurens padol, Antoine Marius Jannone žil do druhého dňa, keď ho našli partizáni. Bol ťažko ranený. Pýtal si vodu. Vypil dva dúšky a skonal. Osmich Francúzov prepadová jednotka zajala. Na streľbu reagovali aj partizáni v tábore „Na bani“ nad Záturčím, ktorí bežali svojim kamarátom na pomoc. Na mieste však našli iba zničený bunker, zabitého a zraneného Francúza. O niekoľko hodín neskôr objavili v lese premrznutých zvyšných príslušníkov tábora. Presunuli ich k oddielu „Emília“ a existencia podskupiny „J. Záthurecký“ sa skončila. Po zabitých partizánoch z krajiny galského kohúta zostala krvou skropená zem. Ich mená však nie sú zabudnuté. Svoj večný odpočinok našli na vrchu Zvonica pri Strečne.

  Miesto, kde padli obaja Francúzi, je väčšine Martinčanov neznáma. Do doliny Malá sa kráča lesnou zvážnicou, ktorá sa asi 15 minút od miesta zvaného „Hodinovka“ oddeľuje traverzom na pravú stranu a po desiatich minútach pokojnej chôdze privedie návštevníka na malú čistinku, kde stálo cez vojnu päť bunkrov. Nad nimi sa nachádza pietne miesto – kamemná tabuľa s menami a krátkym komentárom. Myšlienka dať tomuto pietnemu miestu dôstojnejší charakter vznikla pred dvomi rokmi pri cyklistickej návšteve. „Práve vtedy som dostal nápad. Ako riaditeľ školy som sa rozhodol, že si zoberieme patronát nad týmto miestom.  Z technického hľadiska naši pracovníci zhotovili stožiar pre slovenskú a francúzsku vlajku. Informačnú tabuľu graficky spracovali pracovníci spoločnosti Francesca Creation, stojany na vence pripravili naši pracovníci zo školy, podobne i lavičku, ktorá umožní návštevníkom sadnúť si a oddýchnuť pri tomto pietnom mieste,“ dodal riaditeľ školy Jozef Zanovit.

  Pri oficiálnom prebratí pietneho miesta pod „krídla“ školy sa zúčastnil predseda Oblastného výboru SZPB Radomír Žingor, poslanec za ŽSK a mesto Martin Alexander Lilge a Tomáš Zanovit, členovia SZPB, pedagógovia a žiaci Spojenej školy v Martine. Jozef Zanovit

FOTOGALÉRIA