Aktivity na našej škole

Exkurzia Osvienčim

Dňa 3.júna 2013 sme sa zúčastnili dejepisnej exkurzie v Osvienčime, ktorú zorganizovali – Mgr.Zdenka Šrancová a Mgr. Boris Ťažký. Exkurzie sa zúčastnili žiaci  2, 3 ročníkov  Spojenej školy, počtom 42 študentov. Všetci, ktorí sme sa tejto exkurzie zúčastnili, sme pri prechode bránou s nápisom ARBEIT MACHT FREI ( Práca oslobodzuje ) mali zmiešané pocity.

 

Fotogaléria - Exkurzia Osvienčim    

 

Za bránou nás čakalo múzeum ľudského zla.   Objekty koncentračného tábora Auschvitz a Birkenau sú pamätníkom pripomínajúcim celému svetu zvrátenosť nacistického režimu a utrpenie miliónov nacistami prenasledovaných ľudí po celej Európe. Kopy detských topánočiek, ľudských vlasov sú spomienkou na tisíce a tisíce obetí. Každého z nás zomkla obrovská ľútosť a určite sa nám v mysliach vynorila otázka, ako toľkú hrôzu mohol niekto dopustiť. Osvienčim je právom považovaný za cintorín národov.

    Exkurzia bola pre nás obrovským zážitkom, hoci smutným. Veľa sme sa dozvedeli aj vďaka odbornému výkladu sprievodcov, ktori nam tlmočili v českom jazyku.
    Návšteva koncentračného tábora - tak si každý výlet nepredstavuje. Na druhej strane, niekedy čas strávený tu, je oveľa dôležitejší ako niekde inde. Nie preto, aby sme si oddýchli alebo sa cítili príjemne. Preto, aby sme nezabudli.

Reakcie spolužiakov :

 

„Boli fotení asi hneď ako tam prišli, lebo neboli ešte zvlášť vychudnutí. Takisto som mala zimomriavky z vlasov vo vitrínach. Hrozné boli aj krematóriá..."

 

Na stene som zbadala čosi čierne. Prvá moja reakcia bola, že je to asi pleseň a že keď tie priestory sprístupňujú, mohli by ich aspoň udržiavať. Až potom mi došlo, že to nie je pleseň, ale popol ľudí, ktorý tam ešte stále je…

 

„To bolo hrozné, tie doškrabané steny. Ľudí tam nechávali vyhladovať. Museli sa preplaziť dnu malým otvorom, napchali ich tam aj päť a nechali zomrieť od hladu. V iných nebol žiadny otvor. Za ľuďmi zabuchli dvere a počkali, kým sa udusia."

    Michaelu šokovala aj hŕba zaprášených topánok. "V tej kope boli aj malé detské papučky. Keď si človek predstaví, že ich nosilo len bábätko..."


    Hrozné bolo pozerať aj na prične, kde väzni spali. "Bola tam piecka, ale nebolo čím kúriť. Neviem si ani predstaviť, čo tam bolo v zime. Nemci, taký civilizovaný národ, ako čosi také mohli niekomu urobiť? Potom sa ešte čudujem, že Hitler dokázal takto zmagoriť polovicu sveta."

 

„Videli sme miesto, kde po Norimberských procesoch obesili Rudolfa Hessa,"

 

    Stála tam jednoduchá šibenica a boli sme aj pri jeho dome. Ohromilo nás, že stál rovno vedľa plynových komôr. Musel priamo z kancelárie, či spálne vidieť do plynovej komory. Ľudia sa pred komorou zhromaždili a keď vchádzali dnu, hral im orchester, aby nebolo počuť, ako kričia. Trvalo to asi 20 minút a potom ich brali rovno do kremačných pecí. A na toto všetko mal Hess výhľad. To musel byť ozaj chorý človek."

    Nemusím rozmýšľať nad tým, že mojich rodičov, rodinu, niekto vzal do plynu. Nemusím robiť, kým sa neudriem na smrť. Nemusím jesť jedlo, ktoré sa nedá nazvať jedlom. Až po návrate do Martina som si uvedomila, že malichernosti, ktoré ma trápia, sú úplne zbytočné. Známky, peniaze... Určite to v nás niečo zanechalo. Je iné o tom čítať knihy. Keď tam človek príde a môže sa všetkého dotknúť, je to extrémne skutočné."

Zoznam článkov

Kontakt

  • Spojená škola
    Československej armády 24
    036 01 Martin
  • 043/400 11 10

Fotogaléria